Sladké leto pod stanom

Poznáte to. Každý z nás prežíva v istom období života chvíle chmúrne aj krásne, na ktoré sa zabudnúť nedá. Chvíle radosti zo života, keď si želá, aby postál čas. Príbeh, ktorý vám vyrozprávam, sa mi skutočne stal začiatkom júla v roku 1993. Bolo horúce leto, teploty počas dňa neklesali pod tridsať stupňov. Tropické noci nad dvadsať stupňov boli ideálne na trávenie času v prírode pod širákom, najlepšie pri vode a ešte lepšie s láskou svojho srdca. Mám priateľa, s ktorým som kedysi dávno prežil nádherný rok na škole. Potom sme sa na dlhých takmer deväť rokov nevideli, no a teraz sme už štvrtý rok zasa spolu. Je už síce demokracia, ale žijeme v časoch mafiánov a podvodníkov. Mečiar s Klausom nás už rozdelili na dva štáty. My sa snažíme vziať si od života to najkrajšie, čo nám ponúka. Žiť naplno, ako sa dá. Sú aj chvíle "pod mrakom". Obaja sme svojrázni, ale máme sa radi. Blíži sa nám už obom tridsiatka. Čas myslieť triezvejšie nad životom.

***

Sedím v bufete na autobusovom námestí v Seredi – malom meste na Dolnom Považí. Vidím na všetky zastávky. Je sobota, horúce ráno, deväť hodín. Ovlažujem sa pollitrovým oroseným štucom kofoly. Čakám na Andreja. Už mi tak veľmi chýba. Má prísť busom od Trnavy.

"Kurník šopa, kde je tolko, už tu mal dávno byt!" šomrem si popod nos. Ach kĺbové Ikarusy, to je hrozné. Nielen, že sú pomalé, hlučné, ale aj poruchové, určite sa niekde rozsypal. Behá mi ďalej mysľou. Dnes by som povedal, že je to pozostatok maďarských súdruhov, čo niekde udělali chybu.

"No konečne!" uľavím si. Vidím prichádzať autobus na zastávku, dopíjam kofolu a idem von na námestie. Už vidím aj Andreja. Vystúpil a máva mi rukou na pozdrav celý spotený a strapatý. "No čau, už tu zapúščám korene, meškáte. Čo sa stalo?"

"Ale do šlaka, v polovičke cesty postál a dolíval vodu do chladiča. Čekali sme tam tuším aj dvadsat minút, kým vychladol. Vnútri jak v peci, žánne porádne vetranie. Keby som vedel, idem na vlak."

"No, už to máš za sebu. Tak ideme? Kde máš batoh? Máš vobec plavky a uterák?" pýtam sa ho, aj keď viem, že nemá.

"A načo? Okúpem sa nahatý a usuší ma slnko. Dočkaj ešče. Som jak konár na Sahare. Mosím aj já dolát kapalinu." Andrej na ex hodil do seba dva pollitráky kofoly, ja ešte jeden a vykročili sme popod most cez Váh k Baniam, čo sme tak volali dve vybágrované jamy blízko Váhu. Andrej si spontánne prehrabne rukou "vercajk" pod mostom.

"Už ci leze ven čo?" podpichnem ho.

"Mám plné gule, za to možeš aj ty, takto ma nechat týden čekat."

"Šak máš aj ruku né?" odsmečujem mu.

"Já si budem ruku silit, ked mám teba?" smeje sa.

Už sa blížime k vode. Pri jednej jame máme skryté miestečko, kde pri brehu plnom rákosia nie je od cesty vidno. Rozťahujem deku, vybalím z batohu dva uteráky a začnem sa vyzliekať do plaviek. Andrej ani nečaká, bleskom zhodí tričko aj bermudy (pod nimi nič, ako inak) a letí do vody nahý a krásne tvrdo nadržaný, čo som si ešte stihol všimnúť.

"Jaká je?" opýtam sa.

"Skvelá, na čo čakáš, pod vyskúšat."

Vojdem do vody a priplávam k nemu. Voda je po ramená. Otáčam sa, nevidím nikde nikoho. Prisajem sa Andrejovi na ústa. Bozk je hlboký a dlhý.

"Andelík, chýbal si mi, ten týden bol fakt celá večnost."

"Šak aj ty mne, Oríšek. Málo času mi venuješ. Víme?"

Postaví sa za mňa, stiahne mi plavky a už cítim, ako mi ho tlačí do riťky. Mazivo netreba, on vypúšťa šťavu lásky vkuse. Už je vo mne na doraz a spúšťa ten krásny kmitočet pohybov naplno. Vzdychám, ba už aj hlasno kričím a neviem sa nabažiť, že je pri mne, vo mne, že ma takto tvrdo obrába a robíme to v prírode vo vode. Voda je úžasne teplá. Ja mu rukou za chrbtom stláčam a masírujem tie jeho objemné vajcia, až do chvíle, keď zaručí ako jeleň v ruji a do jaskyne vypustí celotýždennú dávku semena. Vydýchame sa, poplávame trošku, až sme zasa spojení v náručí a bozkávame sa.

"Aj já scem!" usmeje sa na mňa.

"Čo chceš?" robím hlúpeho.

"Jak sa móžeš tak sprosto pýtat, šak tvojho šarkana do dzíry né?"

"Ale mne nestojí, Andy." 

"Ale bude…"

A už mi ho pod vodou rukou honí, hryzie mi na uchu lalok, pohryzie ma aj do nosa, aj sa ponorí a pocmúľa ma. Behom chvíľky ho mám ako z betónu.

"To sa ti jako podarilo tak rýchlo?"

"To víš, to je chtíč a vím, jak na teba. A už poj do mna, meškáš zase ty, víme?"

"Ale som na sucho!"

"Hergot, ser na to, šak sme ve vode, pojde to a už sa nevyhováraj, makaj!"

Rozrehocem sa, ale natlačím mu ho tam a ono to vážne ide hladko až na doraz. Teraz rozbehnem ja jazdu, nekompromisne, natvrdo, rýchlo. Vášnivo mu pri tom hryzkám do ramena a rukou honím anakondu, druhou stískam vajcia. Tak, ako to má rád. Oplácam mu všetko, čo predtým dával on mne. Pribrzdím a znovu zrýchlim. Aby sme vydržali čo najdlhšie. A potom to napálim do neho ako gejzír. Chvíľu po mne strieka v mojej ruke do vody aj on.

"Uff, to bola jazda," skonštatujem.

Zasa si dáme obrovského francuzáka, vydýchame sa a ideme na deku chvíľu oddychovať na slniečko. Ja v plavkách, on nahý. Posilníme sa horalkami a dúškami vychladenej citrónovej malinovky z termosky. Kúpeme sa aj opaľujeme. Natretí indulonou naše telá tmavnú, až zrazu príde podvečer. Slnko sa chystá pomaly za obzor. Zabalíme veci a hľadáme naše fialkové skryté miestečko niekde v lesíku. Všade okolo je plno karavanov s dovolenkármi, ako vidno podľa značiek CZ, H, HR, PL aj iných zahraničných turistov. Podarí sa nám nájsť náš ukrytý malý pásik lúčky plnej fialových kvetov, ich vôňa je omamujúca. Tu roztiahneme deku, posilníme sa mamininými úžasnými posúchmi, napijeme sa opäť šťavy z termosky. Ponatierame sa repelentom (tie komáre by nás asi zožrali), ja zapálim malú éterickú lampičku. Ležíme vedľa seba na deke a nasávame tú omamnú vôňu kvetov. Keby nebolo leto, tak budem tvrdiť, že ležíme na lúke plnej fialiek. Vlastne je to naša fialková lúka, kde sme sa na jar krásne milovali. A teraz je opäť fialová, i keď už nie od kvetov fialiek. Možno práve preto, že fialky mám spojené s mojim milovaným Andrejom, cítim tú vôňu všade, kde som s ním. Strávime tu celú noc, v objatí a láske. Bozkávame sa, neskutočne si chutíme, netreba slov, stačia dotyky, túžba a vzdychy.

Odrazu sa Andrej ozve:

"Mirečko, mosíme volačo spravit. Takto to nejde. Mne strašne chýbáš, ked si neni se mnu aj týden… alebo aj vác. Čo mám na téj ubytovni robit? Samý opilec, samý smrad. Já tečem jak Dunaj. Trtkal by som, ale nemám teba. Ani vyhonit poránne nemóžem. Len po hajzloch si narýchlo ulavujem. Na izbe sme traja. Oni slopú a já nékedy s nimi. Ze zúfalstva. Potom ma lákajú aj automaty a tam vác prehrávám. Ked sa pripijem, strácám nad sebu kontrolu. Keby sme boli stále spolu, vím, že by si mi nedovolil na chlast ani na automaty ani pomyslet. Aj ma to stojí penáze a potom málo papkám. To je zlé. Bojím sa, aby sa mi psychika zase neposrala. Chápeš ma, že?"

"Andík moj, já to šecko chápem, šak aj ty mi neskutečne chýbáš, ale neni to také jennoduché. To mi dúfám veríš. Do roboty mosím chodzit, ale slubujem ci, že budem nad tým rozmýšlat. A víš čo? Pojdeme na tú stanuvačku, čo sme už dávno o nej snívali. Teraz koncom júla mám slúbenú dva týždne dovolenku. Vypýtaj sa aj ty a budeme tam spolu aspon pár dní." 

Andrej sa rozplače a začne ma vášnivo bozkávať, nejde ho zastaviť. Už máme opuchnuté pery. Prstami mu utieram slzičky a bozky mu oplácam.

"Dobre, Andík, aj já sa na to moc teším. Neboj o šecko sa postarám. Bratranec Peter mi určite požičá stan, spacáky, kotlík aj karimatky. On má dodávku, aj nás tam odveze. Navrhujem na Sĺňavu v Piešťanoch. Je to blízko a vraj je to aj cenovo dostupné. Može byt?"

"S tebu, Mirko, aj na Mars. Jé, to by bolo skvelé, keby to vyšlo," teší sa Andrej.

"No dúfám, že nebudem mat problém na vtedy dostat dovolenku aj já. Hned v pondelek mu to nahlásím. Drž mi palce, oríšek moj."

"Budem, láska, a ked bude treba, pojdem aj já za tvojím majstrom a prihovorím sa za teba, neboj, dá ti jú."

Ešte by sme dlho hrkútali, ale už sme dosť unavení, je už noc. Počujeme cvrkot cvrčkov, opodiaľ aj kvákanie žiab. Schúlení k sebe na deke stíchneme a pokúšame sa zaspať. Po chvíli už počujem Andrejkov spokojný dych. Zaspal. Mne ešte v myšlienkach blúdia jeho slová a uvedomujem si, že má vlastne pravdu. Musím mu venovať viac svojho času. Nesmiem dovoliť, aby akokoľvek trpel. Veď ho milujem. Je pre mňa všetkým. Hoci som aj krstný sestriným dvojičkám, kde mám tiež isté povinnosti a pomáham pri výchove aj tam, jednoducho Andrej je pre mňa dôležitejší. Veď on nemá okrem mňa nikoho. A čo najskôr musím zavolať bratrancovi a dohodnúť s ním všetko potrebné. Ďalej už nedomyslím nič, lebo opojná vôňa kvetov a Andrejka ma v jeho náručí uspí do pokojného spánku.

Ráno sa preberám prvý na štebot vtákov v objatí s Andrejkom. On ešte spokojne dýcha v spánku. Zalepenými očami sa na neho dívam a žasnem nad tým, aký je krásny. V momente sa mi vynorí spomienka, ako sme kedysi na intráku písali spolu slohovú prácu na tému Socializmus a mladí športovci v ňom, alebo niečo také. Najprv do konceptového zošita. Mne to nešlo, zato Andrej písal a smial sa. Potom mi to dal prečítať. Písal o akejsi Univerziáde mladých atlétov z celého sveta, kde menovite napísal zoznam športovcov. A tie mená, čo vymyslel… Sergej Seretenko – Sovietsky zväz, Nikola Osraldescu – Rumunsko, Naštván Kulemahází –Maďarsko, Josef Vendublejt – ČSSR, Pekka Matalamuhomalhomekky, Hulmiho Ukolen – Fínsko, Oje Balstrom – Švédsko, Masemeno Nasaku, Fučimi Napiču – Japonsko atď.

"Andy, toto keď prečíta Mortiša, tak ju rovno vystre!" chytal som sa vtedy za brucho od smiechu. Teraz som sa znovu spontánne rozrehotal, až som Andreja zobudil.

"Čau, čo sa tak rehníš, hm?" trie si pritom oči rukami. Tak mu to poviem. Dáva mi bozk na ústa a rehní sa so mnou.

"Jáj, to boli časy, ale šak som to potom prepísal, bolo to za jedna. Aj tebe som napísal a mal si dvojku. Dobré né? Vidíš, mosíš sa teraz o mna vácej starat, máš za čo," podpichne ma.

"Budem neboj. Sľubujem." 

Pobalíme veci a vraciame sa k nám domov. Dnes hlásia búrky, kúpať sa nebudeme. Andrej sa večer vracia do Trnavy na slobodárku. Po pár dňoch idem za ním, čakám ho pri vrátnici Pozemných stavieb. Povie mi, že má problém dostať dovolenku v našom termíne. Počkáme teda spolu na jeho majstra. Predstaví ma ako kamaráta. Muž, štyridsiatnik, celkom sympatický. Poprosím ho za Andreja o dovolenku na koniec mesiaca. Zdráha sa, že majú veľa práce, ale nakoniec sľúbi, že mu teda pár dní dá, keď už teda ideme celá partia stanovať. Keby ten vedel…, ale občas treba zaklamať pre dobro veci. Andík žiari šťastím. Len čo sme mimo dosahu ľudí, zavesí sa na mňa a ako ma bozkáva, sotva lapám dych.

***

Všetko potrebné som s bratrancom dohodol, prišiel deň D – piatok a jeho 1203-jka naložená báglami mieri s nami do Piešťan na Sĺňavu. Celou cestou, ako sedíme medzi "báglami", sa držíme nenápadne za ruky. Pri vstupe do stanového parku zaplatíme pobyt na štyri noci. Park je oplotený a non-stop strážený. Nájdeme si vzadu v kúte pod veľkým dubom trošku bokom schované miestečko. Tu všetko vyložíme, rozlúčim sa s bratrancom a začneme pomaly stavať stan. Je to jednoduchý malý celtový stan pre dve osoby, nemal by byť problém ho postaviť. A ani nie je, máme ho celkom rýchlo takmer hotový, len ešte treba vyšponovať rohové šnúry a  zatĺcť do zeme kolíky. To je tiež šikovne urobené. Všetko navláčime do stanu a ešte chcem riadne vyšponovať stredné dve výškové tyčky, aby mal riadnu stabilitu. Zrazu ma Andrej chytí a stiahne na seba, až obaja padneme na bágle.

"Čo robíš? Halooo, šak mosíme dokončiť postaviť stan, néé?" protestujem, ale len na oko. Rehním sa spolu s ním.

"Toto počká, tu už stojí inakší stan od rána a nevšímáš si ho… no vidím, že máš aj ty už poranný kolík nachystaný. Tak sa pome ukotvit najprv my!" Hrabne mi rukou na vtáka. Páni, mne naozaj stojí tiež. A pekne na tvrdo. Pozrieme si do očí a rýchlo sťahujeme na pol žrde – ja bermudy aj trenky, Andrej iba kraťasy… a je holý. Pane bože! Takto extrémne tvrdo mu dávno nestál.

"Andy, toto ked do mna napálíš, vyleze mi krkem ven! Budem mat pocit, že som turecký voják v 15. storočí, čo ho dalo nastoknút na kol valašské kníža Vlad Tepéš zvaný aj Drakula. On vraj medzi nastoknutými normálne stoloval. Hrozná predstava!" 

"Hahá, neboj. Já som nežné kníža," a už ma nastokne na svoje baranidlo až na doraz. Mazať netreba a ani merať fí. Všetko je zvyknuté a pasuje do seba. Rozbehne sa veľké rodeo - vzdychy, stony, je nám jedno, či nás niekto počuje. Zrazu ani neviem, kto z nás zakopne o neupravenú stredovú tyčku, a už sa celý stan rúti na nás dvoch. Tyčka ma trafí do čela, plenta mi prekryje hlavu, Andrej leží na mne, rehoceme sa, ale trtkáme ďalej, nedáme sa ničím rušiť. Zvonku sa ozve akýsi mužský (teda skôr chalanský) hlas:

"Nepotrebujete nejako pomôcť?"

Andrej mu odpovedá:

"Netreba, len skúšame stan, koľko vydrží."

"Andy, ale on videl na plente skákacé pohyby, moselo mu dopnút, čo sa tu deje. Možná by sa chcel aj pridat a možná…" 

"Len ty nešpekuluj a tu sa venuj mne. My si vystačíme aj sami," nenechá ma dopovedať myšlienku. "A víš čo? Začneme podnikat!" povie len tak ledabolo. Mne to skoro vyrazí dych a v momente striekam na Andrejove odhalené brucho a prsia. Vzápätí cítim, ako mi anjel napúšťa vnútro svojim nektárom. Ukončíme spanilú jazdu bozkom, poutierame sa a vyšuchtáme sa zo stanu von. Opodiaľ vidím novo postavený stan. Pred ním pobehuje mladý, tak osemnásť ročný chalan iba v trenkách. Asi ten "náš." Zadívam sa zasnene na neho, páni tá postava… a tá riťka…

"Héééj, tu som, kam kukáš?" chytí mi anjel tvár rukami a otáča k sebe. "Nech ta ani nenapanne myslet na neho, lebo z teba vyšukám dušu!" vyhráža sa mi ten čertisko, ale pobozká ma.

"Ale no tak, Andy, nežárli, šak ja lúbím len teba. Ale vyšukať by si ma mohol aj tak," žmurknem na neho.

Už sa nadychuje k odpovedi, ale ja hneď mením tému.

"A jak si myslel to, že začneme podnikat? Si ma vystrašil. A v čem podnikat? Šak máme holé rite. To jako napíšeš do Ameriky Chuckovi Norrisovi, nech nám pošle na účet voláký ten melon doláčov, aby sme sa rozbehli? Potrebuješ vstupný kapitál, né?"  pozerám na neho a čakám, čo "vypotí".

"No šak otvorili by sme si taký malý "dom radosti" pre gayov. Zebereme požičky… obidvaja… čo? Né?"

"Ale to také jednoduché neni, Andy. Jennak nám takú velkú požičku banka nedá, nemáš jú čím kryť, a potom… kdo tam dojde v malom meste? Šetci teplí sa ešče bojá a aj… moseli by sme časom placit mafiánom ochranu alebo výpalné. Nazvi to, jak sceš. Né, to je riziko zlatko. Zabunni, ale ocenujem tvoju odvahu," bozkám ho.

Vidím, že uvažuje a sklamane pritakáva mojim slovám. On ešte nevie, že ja už jednu pôžičku splácam. To plánujem pre nás dvojizbový byt zo SBD a musel som si zobrať pôžičku, aby som zaplatil akontáciu dvadsaťtisíc korún. Nemám veľké úspory na účte. Toto mu prezradím až neskôr k jeho narodeninám. Zatiaľ nie.

"No nič, pome ešče raz postavit ten stan, ale teraz doklanne," poviem potichu.

Už sa stmieva, keď máme hotovo. Zalezieme do stanu, zapíname prenosnú lampičku. Vonku si umyjeme ruky a tvár vodou z kanistra. Otvoríme si konzervu s mäsom a chlebom, zapijeme džúsom. Roztiahneme karimatky a spacáky k sebe.

Po chvíľke Anjelik príde ku mne, vlezie do môjho spacáku a v objatí mi pošepne:

"Máš pravdu, nedomyslel som to. Je to moc veliké riziko. A kdoví, či by mi banka s mojím mizerným platom dala vobec volákú póžičku. Ale chápeš. Chcel som, aby sme mali obidvaja krajší život a potom… dat trochu radosci aj druhým gayom, čo nemajú lásku, aby našli trocha tej nehy, hmm? Život je pes, máme tu demokraciu, ale ked nesceme byt hyeny pažravé, alebo dojné kravy "hrubokrkým", tak možeme len snívat a tešit sa aspon z teho, že máme jeden druhého. A kdoví, či by nás aj nevypálili ohnom, ludzé sú neni ešče na takéto podnikání zvyknutí a tolerantní."

"Láska moja, ver mi, že by som s tebu do teho išol, ale vidíš to sám. Kolkých už mafia zlikviduvala, čo neposlúchali. Budeš ždycky jako nováčik v biznise nékomu konkurencia! Neprisposobiš sa im, zežerú ta aj s chlpámi!" odpoviem mu ja. Dáme si jazýčkovú a sladko zaspávame schúlení v objatí. Zajtra nás čaká ďalší zaujímavý deň.

Ráno sa prebúdzam a cítim trošku chlad. Vonku sa rozpršalo. Kvapky dažďa narážajú na celtovinu. Počuť riadny klepot. Otočím sa a vidím, že Andrej je zabalený vo svojom spacáku vedľa mňa a… zdá sa mi to? Počujem tiché vzlyky.

"Andelík, ty plačeš? Čo sa stalo?" 

"Hovno sa stalo, šecko sa stalo a nehovor mi andelík. Nechceš ma, vím to a nechaj ma tak!" Fúha, dokelu, to nám pekne začína stanovačka, pomyslím si.

"Andy, povíš mi už konečne, čo ci je?" Viem, že dokáže byť občas pekný herec, ale teraz cítim, že to na mňa nehrá. Viem, čím si už v živote prešiel. Viem aj to, že musím naňho opatrne, ale otvorene. Tak sme na seba zvyknutí. "Jak si došol na to, že ta nescem? Šak sme spolu…"

"Videl som ta včérá, jak si na tom mladom mohol oči nechat. Skoro si slintal. Žádá sa ci mladého maska. Mne to trhalo srdco. Tak si choc za ním a poránne ho vyklep a… a… já… no…"

"Ale Andy, nebuc sentimentálný. Krivdíš mi!" tentokrát mu ja skočím do reči.

"Tak já ci krivdím? Já ci krivdím?"

Už, už mu chcem niečo povedať, kto na kým slintal pri ročníkovej stretávke, ale on sa v hlbokom plači konečne na mňa otočí… a mne trhá srdce pri pohľade na tie blankytné oči plné sĺz. Hneď ma prejde chuť moralizovať.

"Chceš mi tvrdit, že ma šálili oči a mal som déjavú?"

"Jáááj bože, andelik môj, áno, kukol som na neho, ale šak to nemožeš chápat jako neveru. Bol to len nevinný pohlad a ani ve sne by ma nenapallo, že ta to tak raní na dušičke… a až teraz ráno!" 

"Prd ráno, celú noc som trpel jak zbytý pes, víme?" 

"Pod sem ke mne, Háčik, nech ci dokážem teraz hned, že chcem len teba a nikoho druhého." Chvíľu váha, ale akoby so strachom sa vyštrachá zo svojho spacáku a vlezie do môjho ku mne. Nahý a krásny. Objíme ma mocne rukami aj nohami. Cítim, že sa celý trasie. Možno aj od zimy. Jazykom mu olizujem z tváre slzy a tíšim ho bozkami. Stále úpenlivo plače.

"Ty moj Pinokio nosatý. Já sa tak bojím, že ma necháš, že ta stracím. Že budem sám. Nechcem byt sám. Nechcem. Prisahaj mi tu a teraz, že na teho žabáka už ani nekukneš, že ma neopuscíš!" Ďalší príval slz.

"Láska, já ti to slubujem a hned aj dokážem, že len ty a…"

Nenechá ma dopovedať a nalepí sa mi ústami na pery. Jazykom mi vniká hlboko do krku, až lapám dych. Rukou zašmátra do spacáku, vytiahne mi vtáka, vytiahne aj svojho a spojí ich k sebe. Takto v ruke ich masíruje a naťahuje. Mokrý je už aj ten môj, rýchlo nám tvrdnú na skaly. Otočí ma zadkom k sebe a nastokne ma ako toho Turka na kôl. To, čo nasleduje, je šialené, divoké a… tvrdé. Stan sa celý trasie ako vo výchrici, ale ak je toto liek na jeho dušu, tak nech.

"Varoval som ta, že z teba vyšukám dušu, a to aj urobím teraz." 

"Ale Andy, to ja som mal teba…"

"Mlč a drž," nedá mi zasa dopovedať a búši to do mňa ako o život. Tie plesky jeho lona a vajec musí byť počuť až do nebies.

"Aáááá," vytiahne z hrdla fistulu ako operný spevák a ja cítim, že mi zatopil celé vnútro.

"Teraz ty… a pekne pomaličky, scem si ta užit, že nikdy nezabunnem," a vzápetí šteluje rukou toho môjho do svojej jaskyňky. Klzkosť aj tvrdosť je konštantná, a tak netreba nič riešiť, len napichnúť a kmitať. A ja kmitám. Pomaličky a dlho. Veľmi dlho. Žiadne slová, len pocity a vzdychy. Konečne cítim, že prichádza erupcia, tak zrýchlim ako Šinkanzen a… výbuch, odlet do neba, úľava a rajský sen. Toto všetko cítim… a s mojim miláčikom, ktorý je pre mňa všetkým. Zostávame v tichosti a užívame si v objatí chvíľu.

"Už som ťa presvedčil, andelík?"

"Presvedčil!" vyslovia tie jeho medové ústa už s úsmevom jeho 96 zubov. Zadriememe obaja, netušíme na ako dlho, ale je to vlastne jedno.

"Stále prší. Čo budeme robiť?" pýta sa ma a tým ma zobudí.

"No mne treba, kam chodí pán král peši."

"Aj mne."

Tak sa zbežne poutierame do vreckovky, oblečieme a zamierime von zo stanu na druhý koniec tábora k WC a umyvárke. Taká stará búda a vnútri… no hnus. Záchody ako v gulagu. Rýchlo si urobíme potreby, ani spláchnuť nejde, vedľa je kýbeľ s vodou. Aspoň tak. Umývadlá… jedno dlhé koryto a štyri točky ešte z prvej republiky. Voda len studená. Namočím jeden uterák, čo som mal zo sebou, a beriem ho do stanu. Treba dôkladne očistiť aj naše dierky a vtáčatká. Vodu v kanistry máme pitnú. Prestáva pršať a ukazuje sa slniečko, ale je dosť chladno. V stane vytiahnem mamine buchty, fľaška kofoly, papierové poháre, raňajky môžu začať. Najedení sa ešte natiahneme oblečení na spacáky, objímame sa, bozkávame. Vrátil sa čas malín, hoci sme už starý corgoni. Čas nám plynie pomaly.

"Oríšek, tak som sa tešil na túto stanovačku, já ta už budem takto držat na veky a nikdy ta nepuscím. Prepáč mi ten plač, ale tak som sa strašne bál, že ta už nepritahujem. Nevím, nékedy mávám takéto nálady, šak víš. V decáku a potom aj v base som mosel len podržat. Nikdo v živote mi okrem teba nedal pocítit, že som aj človek, čo má dušu a potrebuje lásku. Že som neni len kus massa na mrd."

"Andík, nikdy už o mne nepochybuj, nech sa deje, čo chce. Dobre?"

"Ano láska, už som v pohode, neboj."

Ležíme a debatujeme o plánoch v živote, spomíname na staré časy, veselé príhody, a tak. Zasa si zdriemneme, blíži sa obed. Vyjdeme von, stiahneme zipsy na stane, dá sa aj malým zámočkom zamknúť a ideme sa prejsť k Váhu. Nachádzame takú ukrytú malú pláž. Andrej dostáva nápad. Má vo vrecku švajčiarsky nožík, dlhý motúzik aj klince. Je už horúčava a slnko praží. Ulomí dlhú halúzku zo stromu, na koniec uviaže špagátik, na druhý ohnutý klinec, no vyrobí takú provizórnu udicu. V blate nájde červíčka, pripevní na klinec a hádže do vody.

"Chytím nám rybku k obedu, môj milý Rybka, tú si potom opečieme," radostne mi oznamuje. Ja sa iba smejem a myslím si svoje.

"Na toto chytíš iba ak starú čižmu." Ale nechám ho v tom, nech má radosť. Podídem poza stromy hore na cestu, vidím na Andreja, on sa máča po kolená vo vode a ťahá k sebe, no nič neberie, už aj nového červíčka nasadil. Obdivujem jeho vôľu. Oproti mne idú dvaja mladí chalani v plavkách. Poprosím ich, či by neurobili takú srandu. Nenápadne sa ponoriť do vody a pomykať Andymu s tým špagátikom. Strčím obom bankovku do plaviek.

Po nejakých minútach Andy kričí:

"Oréééch, kde si, mám záber, pod mi pomoct." Myká tou halúzkou ťahá, až zrazu špagát prudko povolí a milý Andrej sa ocitne chrbtom vo vode ako dlhý, tak široký. Prídem bližšie a rehním sa.

"Kde si bol, kričal som, mohli sme mat rybacinku, ale utékla mi potvora. Mosela byt veliká."

Tak sa mu priznám, čo som mu vyviedol. Rozutekám sa so smiechom a on za mnou. No jasné, že ma dobehne. Jednak narazím na husté mastné blato pri brehu a on má dlhé nohy. Tým blatom mi capne do ksichtu a rozmaže po celej tvári. Ja jemu tiež a takto blbneme, až sme všade samé blato. Vojdeme teda do malej tichej stojatej vody, ako sme oblečení, a tu sa vyšantíme. Oblievačka rukami, nohami, zhadzujeme sa do tej vody. Je to psina, sme ako dvaja pubertiaci. Vyjdeme von mokrí a v najbližšom hustom kríku sa zasa nádherne pomilujeme. Nikde nikoho, len my dvaja. Vrátime sa do tábora, prezlečieme do suchého a v kotlíku si na stanovišti uvaríme práškovú gulášovú polievočku s chlebíkom. Pridáme ešte aj našúpané zemiačiky a koreninky so soľou. Do sýtosti sa najeme rovno z kotlíka. Potom ešte ideme na Sĺňavu – veľké vážske jazero, kde si požičiame vodný bicykel. Andrej ma poháňa, že sa flákam s bicyklovaním, užívame si to, už sme ďaleko od brehu, nemáme stále dosť. Unavení sa pred večerom vraciame do stanu. K večeri máme ešte mamine palacinky zabalené v alobale. Zapíjame ich červenou malinovkou z fľaše. Takto najedení a už umytí vodou z kanistra líhame zasa do jedného spacáku pritúlení k sebe. Bozky na dobrú noc a aj šteklenie ustanú až vo chvíli, keď nám únava zatvorí oči. Ja dúfam, že Andík už nebude mať nočné nepokoje. Konečne zaspávam aj ja.

Nad ránom som sa zobudil ešte za tmy. Andík spokojne oddychoval do môjho ucha. Trápila ma myšlienka, ako ešte dokázať mojej láske oddanosť a vernosť, aby som mu vrátil do duše pokoj a istotu. Cítil som, že musím. Až sa mi v hlave zrodil nápad… a ešte som pokojne zaspal. Mal som krátky sen. Škaredý. Prebrali ma kvapky studenej vody na tvári. Otvorím oči a škerí sa na mňa 96 bielych zubov.

"Čo sa ci snívalo? Hádzal si rukámi na šecký strany, aj si mi jednu strelil, tak som ci chrstol vodičky, abych ta prebral," rehní sa a hneď mám bozk na ústach. Ten hneď vrátim.

"Uf, to bolo v pravej chvíli, dobre si spravil, bolo to hrozné," odpoviem. Snaží sa zo mňa vymámiť, čo to bolo za sen, ale márne.

"Bol hnusný, vác ti nepovím, nemožem. Lúbím ta."

Vám čitateľom teraz už môžem prezradiť, že v tom sne sme sa pohádali, dokonca si chceli dať aj facky. Mal som čo robiť, aby som udržal plač.

Vstaneme, oblečieme sa, ideme na hygienu, na raňajky máme chlebíky s maslom a medom, zapíjame citronádou.

"Neskaj sa idze do mesta, néčo treba aj kúpit," zavelím.

Andík sa tvári veselo a spokojne, ale ja vidím v jeho očiach, že tam nie je taká tá spontánna radosť. Nevyžaruje z nich to kúzlo studničky, ktoré tak dobre poznám. Zamkneme stan a vyrazíme do mesta. Obchádzame výklady obchodov, nazeráme na všetko zaujímavé. Kúpim Andrejovi plavky na kúpanie, za ktoré som dostal bokom schovaný medzi textilom pusu. Konečne vidím obchod Zlatníctvo.

"Andík, prosím ta, počkaj ma tu venku. Chcem ti volačo pekné kúpit, ale má to byt pre teba prekvapko, tak to tu chvílku vydrž, dobre?" a vojdem do vnútra. Prebehnem očami strieborné retiazky vo výklade stola a hneď mi jedna padne do oka.

"Túto si prosím a k nej aj to malé srdiečko," poviem predavačke. Zaplatím takmer tisíc korún. Podáva mi púzdro práve včas, lebo Andík nedočkavý prišiel za mnou a nestíha zistiť, čo som kúpil. Rýchlo ho strčím do ruksaku.

"Čo si kúpil?"

"Nebuc zvedavý, budeš skoro starý!" brnknem mu prstom do nosa.

"Hm… tak teraz počkaj ty mna venku a nenakúkaj sem, dobre? Též chcem volačo pre teba!"

Usmejem sa a čakám ho teda, kým nevyjde z predajne von, ale nepýtam sa ho na nič. Takto vysmiateho som ho dávno nevidel. Konečne vidím v jeho očiach tie krásne iskričky. Obdarím ho rovnako krásnym úsmevom.

Ideme ďalej na Winterovu ulicu plnú obchodov so suvenírmi. Kupujeme nejaké magnetky, pohľadnice a drobné suveníry. Potom prejdeme cez Promenádový most, tam sladkosti – kúpeľné oblátky, poľské Krowky, české Slávie aj Hašlerky a ešte dva cesnakové langoše a džúsy. Prechádzka po nábreží Váhu, ďalej na kúpeľný ostrov aj k prameňu piešťanskej "záprdkovej" vody. Naberáme do fľaše. Randevú pokračuje po kúpeľnom parku s jazierkami plnými lekien. Je to nádherné. Vidíme tam drobné farebné rybky a korytnačky. Blízko kúpaliska Eva na lavičke sa púšťame do langošov, zapíjame džúsmi. V tomto parnom lete nám to stačí.

Posilnení zamierime rovno na kúpalisko. Je plné ľudí, ale tešíme sa na bazén. Ja len tŕpnem, aby Andrejovi nenapadlo pred ľuďmi prejavovať svoje niekedy ťažko ovládateľné prejavy náklonnosti ku mne. Tu do sýtosti vo vode šantíme, máme na to celý zvyšok dňa. Občas sa ideme na slniečko vystrieť a chytať bronz. Andík na uteráku pri bazéne chvíľku zdriemne a ja ho šteklím steblom trávy na "ťapkách". Myká nimi a ja sa v tom vyžívam. Až prudko vstane, chytí ma okolo pása a so slovami: "Tak ty neprestaneš, ty orech nerozlúsknutý…," a vlečie k bazénu a prudko ma sotí do vody. Potom mi víťazoslávne ukáže to jeho povestné kiš-kiš.  Vyleziem z vody, chcem ho chytiť, ale nemám šancu, tak to vzdám. Príde ku mne sám. Smejeme sa.

Prišiel čas odchodu, je už podvečer, ešte musíme do potravín dokúpiť nejaké sáčkové polievky, paštéty, chlebík, rožky a pivečká. V tábore si uvaríme ešte na rýchlo v kotlíku francúzsku polievku s rožkami, zapíjame chladeným fľaškovým Staroprameňom. Vonku je už tma. Umytí a najedení v stane sedíme a preberáme dnešný deň. Nenápadne vyberám z batohu púzdro a navliekam na retiazku zlaté srdiečko.

"Andelík, seď, nehýb sa a zavri oči."  

"A to už na čo?" pýta sa, ale urobí to. Ja mu zozadu zapínam na krk retiazku (tú mu po čase na ubytovni niekto aj tak ukradne). Prudko sa mu prisajem na ústa. Dostáva štipľavého hubana.

"Toto je další dokaz mojej lásky a vernosti k tebe, andelík."

Otvorí oči a spustí prúd sĺz, ale zároveň sa smeje, a ja vidím v jeho mokrých očiach zasa tú krásu blankytnej studničky. Teraz cítim aj ja padnutý balvan z mojej duše. Teším sa, že sa aj on teší.

"Počkaj, aj já ti volačo scem dat," povie tichúčko a vyťahuje z púzdierka malý strieborný prstienok s rybičkami na povrchu. Navlieka mi ho na prst. No netrafil veľkosť. Mám dosť hrubé prsty, pasuje mi len na malíček. Aj odtiaľ mi vypadáva. Zasa spustí prúd slz.

"Nevadí, Andík, budeš ho nosiť ty. To bude pre mna, jako by som ho mal já. Budeš mať dve rybky. Jennu živú – mna a jennu prstínkovú. Dobre? Ja vím, že budeš moj už na veky," a navliekol som mu ho na prsteníček, kde dokonale sadol. Má tenké a dlhé prsty, dokonalé pre klavír. O pár rokov neskôr, keď mi v náručí zomieral, prstienok stiahol a dal mi ho na prstenník, kde mi už ako-tak pasoval. Paradox? Náhoda? Schudol som. Čo nasleduje, vari ani nemusím popisovať. Jedno z najkrajších, najdlhších a najprecítenejších milovaní, aké si s ním pamätám. Kým nás únava neuspí.

Na druhý deň Andrej zje jednu z tých kúpených paštét s rožkami a zapíja tou smradľavou piešťanskou vodou z fľaše. Zlá kombinácia… O pár hodín zbledne v tvári. Zvracia a má bolesti žalúdka. Už viem, že stanovačka končí. Máme ešte jednu noc zaplatenú. Dávam mu čierne uhlie a z búdky volám bratranca, aby po nás prišiel. O dve hodiny opúšťame Piešťany.

Hneď, ako prídeme domov, ideme na pohotovosť, tu mu vyplachujú žalúdok, nejaké lieky, ktoré aj tak na druhý deň zahodí do koša. Cez noc je u nás a v noci spíme spolu v mojej posteli. Mama to chápe, tatko v liehu nič netuší. Ráno sa cíti lepšie. Raňajkuje už so mnou chlebíky s nátierkou, paradajkou a paprikou. Aj kávička je. Celý deň sme spolu a aj ten ďalší. Chodíme k Váhu k Baniam kúpať sa. Strávime tam na deke ďalšiu úžasnú noc v objatí. Komáre nás riadne doštípu, zabudli sme totiž repelent, a ja tam naviac ešte chytím aj kliešťa na mieste, kde to žiaden chlap nechce… na vajciach. Andík sa chopí odstránenia nechceného votrelca a zručne ho vyberie pinzetou a očistí peroxidom.

Potom sa už musí vrátiť do Trnavy a do práce. Odprevádzam ho k autobusu. Skrytí sa ešte dlho bozkávame. Ale najbližšiu sobotu ideme zasa na výlet. Tentokrát na hrad Beckov. Tam preliezame celú zrúcaninu. Ten pokušiteľ ma ťahá za roh múru. Protestujem, ale on nič nedbá na moje námietky.

"Andy, tu nemožeme, sú tu turisti. Čo ked nás tu negdo…," nedopoviem, lebo ústa mám už umlčané jeho ústami a sotva lapám dych. Stiahneme si kraťasy a na striedačku vyfajčíme šarkanov a obstriekame starý hradný múr. To by nebol on, aby ma zasa svojimi "metódami" nepresvedčil. Kupodivu tu nie je takmer žiadnych turistov.

"Ani sa nemosíme do žánnej knihy zapisuvat, nechali sme tu svoje gény. Matúš Čák aj Becko nám to odpuscí. Šak aj oni tu volakedy trtkali, né?" povie mi vysmiaty a krásny. Večer sa vraciame domov plní dojmov a spomienok… a ako inak, cestou vo vlaku zasa… no veď viete.

"Mirečko, toto boli jedni z najkrajších dvoch týždnov v našom živote. Dakujem ci, do smrci nezabunnem."

"Máš pravdu, my ešče toho spolu zažijeme, uvidíš." Pobozkáme sa. Andrej začne spievať, ja sa pridám… A je tu opäť náš čas malín…

Priatelia,
tí vždy pri sebe stáli,
priatelia,
tí mali svoj tajný kód.
Fúzy dejateľom,
zápas s vlastným telom,
priatelia,
vážnosť prvej zbierky,
krásny úsmev Vierky
z piatej A.

Pri poslednom litri vína,
každý rád si zaspomína,
na ten čas pomalý, čas malín.
Teraz sme už združení
v rodičovskom združení,
rodičov a priateľov našich škôl…

***

Toto bol jeden z príbehov, na ktorý ani ja nikdy nezabudnem. Boli to chvíle, kedy sme boli šťastní, že môžeme byť spolu a môžeme žiť životy, hoci skromné, ale plné radosti a lásky. Trvalo to žiaľ už len zopár rokov a takáto dovolenka sa už nezopakovala. Ale ďakujem aj za ne. Prišli problémy. Andrejove psychické a zdravotné ťažkosti. Doba trápenia a beznádeje. Tak to osud nadelil, život zariadil. Mne zostali už iba krásne spomienky na človeka, ktorý pre mňa znamenal všetko…